reklama

Jeden večer na lavičke...

Jeden večer na lavičke čakám na autobus. Je štvrtok, idem z mesta, pomaly sa stmieva a veľa ľudí už na zastávke nie je. Aj autobusy už nechodia tak často.V ruksaku mám angličtinu, a tak si pätnásťminutové čakanie skrátim tým, čomu sa “nadáva“ “opakovanie je matkou múdrosti“.Sedím rozvalená na lavičke, úplne v strede a druhú polovicu zaberá môj rovnako “náročný na priestor“ ruksak. Veď kto by už len by si chcel sadnúť, keď tu dokopy nik nie je? Pozriem jedným očkom doprava a kúsok odo mňa stojí starý pán. Vlasy má šedivé strapaté, bradu dlhú, vyzerá veľmi zanedbane a čosi hovorí. Neviem, či sebe alebo mne...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Ale vidím jedno, že by si rád sadol. Tak ma niečo nutká a tlačí až to napokon zo seba dostanem: „ Chcete si sadnúť?“A on neverí vlastným očiam. Neverí, že mi obyčajní ľudia niekoho ako on chceme pustiť aspoň trošku do svojho sveta tým, že ho oslovíme.Uvoľním mu kúsok miesta a usmejem sa. Veď aj on si zaslúži úsmev.... keď človek nemá čo dať, tak aspoň to.Pozriem sa mu do očí, má ich červené, ako ja dnes, keď som dostala zápal do oka... a keď hovorí, tak mu je ťažko rozumieť.Ale vzápätí povedal dve zaujímavé slová: „Ste úprimná...“A tak som premýšľala, čo tým presne chcel naznačiť. Uprela som svoj zrak do angličtiny, ale hneď ma napadlo, že by to mal byť môj večerný „lavičkový“ hosť, a tak by bolo nepekné ho ďalej odignorovať.A on začal hovoriť... a vedela som, že sa chce asi dnes trocha vyrozprávať.Počúvala som a reagovala som ďalšími otázkami. Bol to môj „lavičkový hosť“!Výnimočný hosť. Hosť, pre ktorého čas nie sú peniaze a obdobie zimy je utrpením... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hosť, ktorý nežije ako ja, ale potrebuje rovnakú všímavosť a lásku ako ja. Aj napriek tomu, že si sám priznal, že za to ako žije si môže on sám...Nerozprávali sme sa dlho. Náš rozhovor prerušil príchod môjho autobusu. 

Je sobota ráno. Vychádzam z električky. Tentoraz je zastávka plná čakajúcich ľudí. Doslova ohromná „kôpka“. Na lavičke sedí zase „môj bezdomovec“.Hľadí do zeme a ja premýšľam, či ho pozdravím, lebo nie som si istá, či sa na mňa bude pamätať. V hre je dosť veľká stávka... Ak ho nepozdravím a budem sa tváriť, že ho nepoznám, môžem mu ešte viac ublížiť akokeby som sa s ním predtým vôbec nerozprávala. Veď budem preňho možno aj pokrytec!Chvíľka napätia....Pozrie na mňa, pamätá si ma ! Mierne sa usmejem a pozdravím...Posedieť však nemôžem, ide mi autobus... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dúfam, že ešte budem mať príležitosť sa rozprávať s mojim „lavičkovým hosťom“... chcem poznať jeho myšlienky, problémy a pohľady na svet. 

Viera Tarčová

Viera Tarčová

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dvadsaťročné dievča, ktoré sa zrazu ocitlo v úplne inej krajine, musí si sama nakupovať, variť, občas žehliť a prať :) Veľmi ju to baví, pretože už prestáva byť "len" dieťa svojich rodičov, ale konečne sa cíti ako dospelý človek, ktorý je zodpovedný sám za seba. Občas je stratená tu na Univerzite, medzi Angličanmi... ale snaží sa držať sa pevne a nepustiť... Držte mi palčeky ! Zoznam autorových rubrík:  Môj život v AnglickuSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu